Priebeh pochodu, zazitky. Na Novy rok 1.1.2010 som autom prisiel do Kosic a prespal som u rodicov. Rano v sobotu 2.2.2010 som sa stretol s Jozom Bagim na Hlavnej stanici v Kosiciach. Na stanicu som prisiel autobusom, listok som si skusobne kupil cez sms, fungovalo to. Vlak odchadzal tusim o 7:20 hod. V Tahanovciach pristupila skupina starych pochodovych harcovnikov: Jano Galik, Marcel Kosko a Jano „Vojto“ Mihalik. Tym sa nasa „kosicka“ skupina skompletizovala. Uz vo vlaku sme prebrali vsetky zasadne temy sprevadzajuce tento pochod. Spominali sme na Dura, ale aj na Mariku Bagiovu. Nalada prechadzala z bujarej veselosti cez nostalgiu az po smutok. A naopak. Niekto priniesol vytlacenu spravu z britskych miestnych novin, ktora informovala o Durovej nehode. Jano Galik doniesol vytlacenych niekolko Durovych fotografii vo formate A4, tie nas potom sprevadzali cele dva dni. Na kazdej zastavke spojenej s posedenim sme fotky vybrali a vyvesili. Takto sme ho mali stale na ociach. Cesta vlakom ubiehala, zaspominali sme si, zafilozofovali o roznych okolnostiach a aspektoch ludskeho zivota. A nemalo to byt v ten den naposledy. Vo vlaku sme velmi nepili, len Jano a Jozo si dali po pive. (a Jano k tomu este 1,5 L mineralky) V Smizanoch nas cakal Stano Betik. Stal tam na nastupisti, tak nejako osamelo a smutne... Vliezli sme do budovy „stanice“. Pani za okienkom nas varovala, aby sme nesli cez cigansku osadu, ze teraz dost obtazuju turistov. Ubezpecili sme ju, ze mame naplanovanu inu trasu. Tam som prvykrat vytiahol svoju domacu hruskovicu a dali sme si po dva pohariky, cim sme „zahajili“ samotne putovanie S.rajom. Na krizovatke pri podjazde sme pockali na Martina Kotrasa, a samozrejme pribudlo zopar dalsich „panakov“, co sa potom opakovalo prakticky pri kazdej vacsej zastavke (hruskovica, rum, slivovica, kazdy podla svojej chuti a gusta). Uz na Cingove na salasi sme sedeli, jedli a pili. Casnik bol ochotny a ustretovy, ale fotografovanie jeho kolegyne sa mu nepodarilo zariadit. Nalezite osviezeni sme presli cez les a luku na Dzurkovec, okolo znamych chat potom k turistickemu hribiku na Cingove. Odtialto, po absolvovani dalsej obcerstvovacej zastavky, sme vyrazili smerom na Kosiarny briezok. Cesta viedla miestami cez les, chvilami popri toku rieky. Po snehu ani stopy, ale chodnik bol obcas dost zladovateny, takze  niektore useky boli narocnejsie. Pocas cesty prebiehali debaty po skupinkach, rozne temy. Ziadna politika, co bol maly zazrak. Skupinka nadsencov odusevnelo diskutovala o roznych aspektoch rozpinania vesmiru a jeho geometrii. Pri  „Ihle“ sa od nas odpojil Martin Kotras. Na Kosiarny briezok, do znameho hostinca sme dosli v poriadku. Tam sme  nasli stol v samostatnej miestnosti, vdaka tomu ostatni hostia „neboli povinni...“ Polievky, klobasy, fotografovanie. Dvaja „blackberry-sti“ diskutovali o vyhodach tejto technologie. V dobrej nalade sme opustili hostinec a zahajili poslednu fazu pochodu, nazad do Smizian, kde sme v pohode dokracali. Stano nas doviedol k objednanemu privatu na konci dediny. Byvali sme v samostatnom penzione postavenom na konci zahrady. Interier bol fajn, dost miesta, krbova piecka, pripravene drevo. Na spanie dve izby. Posedeli sme, oddychli sme si. Medzitym prisla Stanova dcera a priniesla mu nejake veci, dlho sa vsak nezdrzala. Potom, po istych komplikaciach s vyberom podniku (niekto z nas nebol vitany v istych zariadeniach..) sme sa dohodli s Luciou a vecer sme spolu vsetci druzne posedeli, uz v dost povznesenej nalade. Myslim, ze sa to volalo Gazdovsky dvor. Medzitym sa ochladilo a zacalo trochu snezit. Na zaver Jano odprevadil Luciu a smeroval domov do Kosic. Uz mal doma program na nedelu. O niekolko dni mal zase odlietat na tri mesiace do San Diega, tak finisoval s pripravami. Vsetci ostatni sme sa vratili do penzionu, v hale sme si sadli, najedli sme sa z vlastnych zasob a nastal volny program. Vojto zadriemal na gauci a v podstate uz ten vecer neprehovoril. Miestnost bola prekurena, ja som casto otvaral dvere a vetral, k nevoli ostatnych ucatnikov. Cas plynul. Ja s Marcelom sme potom sedeli v kreslach, „beriny“ v rukach. Jozo a Stano druzne popijali pri stole, preberajuc velke zivotne temy. Postupne zadriemal aj Marcel, Jozovi zacali klipkat oci a o chvilu driemal aj on. Stano pokracoval vo svojom monologu. Sedel som v tom kresle, dival som sa okolo seba a vnimal tuto zvlastu situaciu. Traja spiaci/driemajuci ucastnici a za stolom sediaci Stano, ktory v podstate hovoril sam so sebou neutichajucim privalom slov. Postupne zmohla unava aj mna, tak som sa dvihol pobral sa spat. To inspirovalo aj ostatnych a postupne sme sa presunuli hore do izieb. Okrem Stana, ten sa este motal dole. Tesne pred tym, nez som zaspal, som sa strhol na neuveritelny rachot. Vybehli sme s Marcelom na chodbu a nasli Stana lezat pod schodami. Nastastie sa to obislo bez vaznejsich nasledkov.  Ako sa ukazalo na druhy den, pricinou bol atypicky a rozkyvany vrchny schod a chybajuce madlo na stene. Rano sme sa postupne pozbierali, pobalili a vyrazili von. Bola zima, mrazivo, cez noc prislo ochladenie. Pre Stanove veci zase dosla dcera autom, cim ho odlahcila od „batoziny“. Cestou na stanicu sme sa zastavili v nejakej restauracii v Smizanoch, kde prave otvarali po vacsej akcii z predchadzajuceho dna. Omelety a parky nebol problem, najedli sme sa a pokracovali sme pivom. Celkom dobre sa nam sedelo a cas pokrocil. Bolo treba ist na vlak. Tak sme bezstarostne kracali, na sidlisku sme sa rozlucili so Stanom. Pokracovali sme v chodzi, az sme zistili, ze sme minuli stanicu v Smizanoch a lepsie bude pokracovat az do Spisskej Novej Vsi. Tam sme na stanicu dorazili „just in time“ , rovno na vlak. Tam pokracovala debata o kozmologii a fotonoch plus flaskove pivo. Medzitym sme sa pojili s Janom a dohodli sme sa na stretnuti na stanici v Kosiciach. Jano prisiel (autom), sadli sme si hore v restauracii, dali sme si par piv a okolo pol siedmej vecer sme uzavreli tento pochod, prvy rocnik „Memorialu, Spomienky na Dura“. Jano odviezol chlapcov domov, ja som sa rozhodol pre pesiu verziu, tak som skoncil pochod celkom dobrou vecernou prechadzkou Kosicami.